Sardínia v decembri

» Návrat

Do vody sa dostaneš len vtedy, ak ti dovolí more... Ak hľadáš hranice svojich schopností , tu ich nájdeš.... Večer, po príchode z práce ešte raz pozerám predpoveď. Treba urobiť rozhodnutie a začať konať. Do polnoci som zbalený, nakúpené, zarezervovaný trajekt Livorno – Olbia tam a o týždeň späť. Adrenalín mi nechce dovoliť vypnúť a o pol piatej ráno už krútim prvé kilometre smer Livorno.

Rezervu k odchodu trajektu som vypočítal na tri hodiny, ak by niečo, ale cesta je pokojná a po trinástich hodinách som v prístave. Trajekt odchádza o pol desiatej, ale už o pol ôsmej nás nakladajú. Opúšťam priestory podpalubia s dekou, fľašou minerálky a knihou od Dostojevského, Idiot. Stojím na otvorenej palube a sledujem dva ťahače podo mnou ako umne naloďujú návesy. Začína doliehať únava a v teple reštaurácie si sadám pri okno do kresla , na druhé si vykladám nohy a zaspávam. Plavba trvala 9 hodín a aj napriek nepohodlnej polohe sa cítim vyspato.

O pol hodinu neskôr sa vylodia Maroš s Janom a naše cesty sa pretnú v Porto Polle. Robíme presun na severo západ do Spiaggia Santa Reparata, ale vietor je skúpy a tak balíme a ideme sa pozerať po spotoch západného pobrežia. Deň končíme v Putza Idu. Brieždi sa a dážď bubnuje na plechy, palmové listy sa sem tam zachvejú.

O hodinu je všetko inak. Šedú sychravú nahrádza zeleno žltá. Slnko oživilo sýto ružovú farbu plameniakov plávajúcich na jazere Sallina Manna. Ideme si z útesu obhliadnuť najznámejší vlnový spot Capo Mannu a zároveň miesto nášho dnešného pôsobenia. Vietor sa dvíha a s ním aj vlny. Tyrkysová farba a divadlo pod nami nás privádza do nemého úžasu. Štartujeme z Putza Idu z pieskovej pláže a na slávne miesto je potrebné nastúpať. 4,6/85 ide do sklzu a po pár sto metroch sa voda začína radiť do žľabov.

Lenže vietor zoslabol a mne sa nepodarilo nastúpať až pod útes. Namiesto vetra prichádza divný pocit od žalúdka podobný morskej chorobe a ja sa poslušne vraciam na breh. Ľahnem si do trávy a premýšľam čo ďalej. Dám si pár hltov mlieka, divný pocit sa vytratil . Aby som mohol stúpať, tak idem do kombinácie 5,5/91. Nakoniec som zjazdil dve vlny na Capo Mannu, ale s veľkým rešpektom ich opúšťam pred zlomením a dopadnutím pred útes.

Zopár zrejme miestnych jazdcov , ktorí si dovolili štartovať z malej pláže priamo z útesu na vlne čaruje. Naozaj sú dobrí a presne vedia čo majú robiť a poznajú lokálne pomery, špecifické pre toto miesto. Pod útesom je 4 metrová vlna a skoro žiadny vietor. Vrátili sa mračná z rána aj divný pocit a padám do vody. Žalúdočná nevoľnosť ma úplne ochromila, držím sa dosky a snažím sa neudusiť vlastnými zvratkami. Vlny si zo mňa urobili handru, vietor ustal až tak, že neviem urobiť vodný štart. breh je v nedohľadne. Štvrť hodina mi príde ako večnosť. Všetku koncentráciu a energiu sústredím na vodný štart a čo najrýchlejšieho dosiahnutia brehu. Odhadzujem dosku a plachtu do piesku. Celé telo mi zalieva kŕč, ktorý ma pretne a prehne v páse. Dýcham plytko a celý sa trasiem. Neoprén si rýchlo vyzliekam a dávam suché veci. Z posledných síl ešte pristávam Marošovi kite a zakukľujem sa v aute.

V noci vietor besnie, ale ja sa do rána ani nepohnem. Dlhá cesta, málo spánku a nejaká žalúdočná infekcia si vybrali svoju daň. Druhé ráno v Putzu Idu má doslova horkú príchuť. Rozcvičujem sa , behom testujem žalúdok, všetko je v poriadku. Predpoveď hovorí, že by sa malo dať jazdiť do desiatej. Ak by som vyšiel na vodu o pol ôsmej, ešte hodinu môžem jazdiť na Capo Mannu. Smer je stále SZ, len vietor nie veľmi presvedčivý. Logicky som to vyhodnotil tak, že ak vyjdem na vodu a nečakane sa zmení smer, alebo prestane fúkať, už sa nevrátim.

V diaľke pozorujem lámajúce sa niekoľko metrové vlny. Prichádzajú z otvoreného mora, sú obalené zlovestným oparom. SZ prepína na čistý sever, čo je off, dobre že som nevyšiel a Maroš tiež zmeškal ranný budíček. Ideme pozrieť o 10km na sever od Capo Mannu. Stojíme na útese a tá scenéria nám zostane uložená v nás navždy. Obrovské lámajúce vlny valiace sa k brehu. Nezastaví ich nič, po dosiahnutí útesu kinetická sila vymrští tony vody do vzduchu. Viditeľnosť po nočnom daždi je výborná. Čaká nás slnkom zaliaty deň. Modrá obloha, zelená krajina a tyrkysové more.

Výhoda Sardínie je , že sa dá jazdiť na každý smer vetra. Pozeráme veternú mapu a presúvame sa na východné pobrežie. Úplnou náhodou sme našli hlavne vďaka Marošovi niekoľko kilometrovú pieskovú pláž pri mestečku Budoni. Toto miesto vôbec nie je uvedené v sprievodcoch o spotoch na Sardínii, pričom pri smere vetra S/SV je výborné. Za hodinu som vymenil tri plachty, skončil som pri 4,2 na spodnom oku dotiahnutá na maximum. Podmienky sú zrovnateľné s Hanstholmom. Za tri hodiny sme sa zničili a to sme nepočítali , že dnes budeme jazdiť.

Pripravujem večeru a preberáme zážitky dnešného dňa. Nočné besnenie vetra začína byť pravidlom. Nasleduje deň bez vetra a poznávacia návšteva prominentného prístavu Porto Cervo a odtiaľ presun na západné pobrežie do Vignola Mare . Po výdatnej večeri, krátka prechádzka po pobreží. Odhadujeme, čo nás čaká zajtra. Vedľa hotela Jatika sú dve pieskové pláže, oddelené skalným výbežkom. Sú dlhé 250 metrov a pred nimi sú vo vode skaly. Jedna vyčnievajúca dobre viditeľná, jedna tesne pod hladinou. Predpokladám , že smerom z vody na breh neviditeľná. Paradoxne hneď pri brehu je hlboko, spätný prúd po dopade vlny vás vcucne ako muchu.

Ráno sú podmienky na 3,7, pri brehu padajú 4 metrové vlny a vo vode číhajú skaly. Sledujem divadlo vĺn a snažím sa správne načasovať prechod von z pasce. O jazdení na vlne pri brehu nemôže byť reč. Jedna chyba a ide o život. Sledujem Maroša ako hrdinsky preráža spenený valec, vzápätí mu padá drak a ďalej zalieva jedna vlna za druhou. Ide rýchlo von. Je rad na mne. Ideálny čas pre vyštartovanie je , keď sa zdvíha tá najväčšia vlna, po jej zlomení zostáva relatívne 20 sekúnd ticho. Už chcem vyštartovať a vidím Jana ako beží ku mne a volá ma späť. Mal som šťastie, čo som pochopil v ten deň až popoludní.

Presúvame sa južnejšie na La Caccia. Dlhá piesková pláž, vlny usporiadané do radov, z brehu vyzerá všetko jasne a jednoducho. Jano nezdieľa so mnou moje nadšenie, pretože s týmto miestom má už skúsenosť. Smelo vychádzam s 3,9 plachtou a počítam valce. Lenže tie nielenže nekončia, ale sa neustále zväčšujú. Sila je neúprosná, vytrháva veci z rúk. Podmienky side robia z pobrežia rieku. Stratil som možno 400 metrov, ktoré treba po brehu v piesku odkráčať. Ak by som bol vyšiel vo Vignola Mare na more a zhodila by ma vlna, skončil by som na útese, úplne nemilosrdne. Prvé kolo som prehral, sadám si , pijem a sledujem Jana ako sa dostáva cez zlomené vlny. Vyšiel na prvý krát, lenže jeho plachta sa po pár minútach na obzore stratila a nadlho , čo neveštilo nič dobré.

Maroš zlieza z vody a hovorí, že čím ďalej od brehu, tým sú vlny väčšie a všetky sa lámu. Výšku odhaduje na 6 metrov. A presne jedna taká dostala Jana. Rozpojila mu plavák a plachtu. Plachtu a svoj život si zachránil, ale plavák ani po hľadaní po pobreží nie. Za 4 hodiny som vyšiel 4 krát. Vyšiel nie je to správne slovo. Z tých lámajúcich sa vĺn sa totiž vyjsť nedalo. Zjazdil som odhadom asi 5 metrovú vlnu a ten pocit stál za tú námahu. Adrenalín zaplavil každú bunku. Okrem nás troch Slovákov bol na spote jeden Talian. Ten nevyšiel ani raz. Mistrál má pokračovať ešte dva dni a po skúsenosti s La Caccia smerujeme ďalší deň ešte južnejšie na Marina di Sorso.

Vietor prichádza pozvoľna, spot je hneď vedľa hlavnej cesty s veľkým parkoviskom na ktorom je pizzeria a kaviareň. Pod parkoviskom je niekoľko kilometrová piesková pláž. Začíname na obed s 10m/s a končíme o pol piatej pri 25m/s. Naozaj biele peklo, do ktorého môže vliezť len blázon. Noc a vietor besnie. V deň odchodu si vychutnávame príjemných 9-13m/s, slniečko a dvojmetrové vlny. Sardínia ponúka veľa možností pre surfovanie, každé miesto má svoje špecifiká, preverí všetky ws schopnosti, položí na kolená, ale aj pohladí. Je potrebné počítať so stratami na materiály. Ak hľadáte svoje ws hranice, tak tu ich nájdete. Venované Marošovi a Janovi, ktorí ma prichýlili a robili mi spoločnosť.

Oliver Pestún

Galéria k článku