Po 12-tich rokoch opäť na stupni víťazov na Majstrovstvách Európy

» Návrat

Ale poďme pekne od začiatku. Bolo to v stredu 13. augusta, ani za 7 horami, ani za 7 dolinami. Ani sa tam voda nesypala, ba dokonca sa tam ani piesok nelial. Po úspešnom zbalení všetkých nepotrebných a pár potrebných vecí som sa vybral na cesty-necesty. Presnejšie cez Ostravu, Blavu, Viedeň, Prahu a Hamburg do Dánska, kde som bol testovať nové modely kitewingových krídel a pracovať na novom prísne tajnom projekte, ktorý je samozrejme prísne tajný.

Možno sa zdá táto kapitola nepodstatná, ale deň pred zakončením testovacieho týždňa som sa statočne „vysekol“ na pláži na mountainboarde. Nasledujúce 2 dni som strávil v bolestiach a dumách, či lepšie vyzerá nožná protéza z ľahkých zliatin alebo kompozitu. Priatelia sú ľudia, ktorí pomôžu keď je to najviac treba. Poľský reprezentačný tréner Pawel Kowalski, mi vybavil vyšetrenie u špecialistu v nemocnici. Jediný háčik bol, že tá bola v Poznani čo je tak asi 1000 km z Dánska. V rámci prvej pomoci som sa teda naložil do auta a odšoféroval na ultrazvukové vyšetrenie do Poznane. Tam našťastie zistili, že nemám v kotníku nič polámané ani potrhané, množstvo vody je znesiteľné a ona sa aj tak nakoniec vstrebá. Rehabilitácia bude síce dlhá, ale čo sa samo pokazilo by sa samo malo aj opraviť.

Vyzbrojení ľadom a lepším pocitom som teda odšoféroval ďalších 1300km a zveril sa do opatery špecializovaného rehabilitačného strediska (mimochodom najlepšieho v Európe, a kto neverí nech tam ide) v Helsinkách. Tím pod vedením Mrs. Barbory Kubín, teda mojej setry (ktorá z nedostatku inej činnosti a vrámci zmeny rozloženia síl na poli slovenského windsurfingu zmenila meno) a môjho starého kamaráta a nového švagra Mr. Radovana Kubína, robil čo mohol, ba dokonca i viac. Bol som striedavo zmrazovaný a rozmrazovaný, striedavo prežraný a prespaný, ale hlavne kontinuálne povzbudzovaný rečami typu, už ti lásko neni 20 let ba dokonce ani 25. Odkuľhal som si aj mimoriadne náročný kultúrny program. Obedy, večere, koncerty, festival, obchody, kina, známych aj neznámych. Bolo proste „dishy“. V závere týždňa som dokonca vyskúšal nesmelo na vode aj novú zbraň, teda Slim-ku 9,5m2.  Práca na nej priniesla nakoniec žiadané ovocie a hladký priebeh šampionátu ide aj na jej vrub.

Ťažko sa mi lúčilo s Helsinkami, ale čakal Sopot, „pivo z sokem“,  najväčší windsurfingový klub Európy, no a samozrejme aj Copacabana beach club. Bolo príjemné vidieť po roku opäť všetky tie ksichty, posedieť pokecať a samozrejme sa ponaháňať na vode a dokazovať si navzájom kto je najrýchlejší. Pár dní pred pretekom zbehlo ako voda, klub sa naplnil 250timi pretekármi z 19 krajín, ktorí pretekali v juniorských, seniorských a masters kategóriách. Otvárací ceremoniál s pochodom po hlavnej ulici obnovil sentimentálne spomienky prvých májov. Jediný rozdiel bol v tom, že nielen sprievod, ale aj Sopot sa bavil.

A dostávame sa k hlavnému bodu programu. 1,1,1,1,1,1,1,1,2- ktorú som našťastie škrtol. Priebeh nepotrebuje zrejme veľký komentár. GOOOOOOOOOOOOOOOOOD! V jednej z rozjázd keď som míňal na poslednom zaďáku Paca (tým nemám na mysli dementa, ale talianskeho windsurfistu Paco Wirz-a), po tom čo som bleskovo dohnal veľkú stratu, mi sprosto vynadal, že som .... a že so mnou sa nedá pretekať. Pozdnejší víťaz Masters kategórie zrejme prezentoval názor väčšiny na vode, pretože po dvoch dňoch pretekania a 5 víťazných rozjazdách sa so mnou už na vode príliš nik nezaoberal a ostatní sa skôr sústredili na súboje medzi sebou o ďalšie miesta. Vzhľadom na slabý a stredný vietor utrpeli porážku aj novodobé „hybridy“ z ktorých samozrejme najhorší je novou olympijskou triedou. Štartovali na nich niektorí pretekári FRA a Max Wojcik (POL). Robili čo mohli, ale „old school raceboardy“ boli nakoniec na ich sily. Sorry MAX!

Tam kde sa úspech začal sa aj skončil. Všetci sa brutálne zCopacabanovali a najvytrvalejší BORCI natiahli sobotňajšie vyhlásenie výsledkov, až do pozdného nedeľného rána. Nenechali sme nikoho na pochybách že vieme na vode tvrdo pracovať, no zabávať sa dokážeme ešte tvrdšie!!!! Tak zasa niekedy v SKZ Sopot.

PATO

P.S. Kocham SOPOT !!!

Foto: www.magdalena-lasocka.com, Tom Malina, Patrik Pollák.

Galéria k článku