Paťov denník z olympiády - záver

» Návrat

Kde bolo tam bolo. Ďalej ako za siedmimi horami, ani za siedmimi dolinami. V krajine, ktorá ešte pred pár tyžďnami bola neznáma svetu a pred júnom, keď som tu bol trénovať po prvý krát aj mne, konala sa raz jedna olympiáda.
Jeden svet s jedným snom sa tu zišiel, aby si navzájom zmeral sily. Niekedy aj keď tomu dá človek všetko, nestačí to na víťazstvo.

Mal som pocit, že tomu dávam všetko, ale pretože rád o sebe pochybujem možno som tomu mohol dať aj viac. Mohol som možno robiť veci inak, možno lepšie. Tak sa, ale na to pozerám teraz, lenže keď som začínal pred 3 rokmi s novou olympijskou triedou RS:X vedel som o nej prd a s tým, čo viem dnes by som bol pred troma rokmi mohol založiť RS:Xovú akadémiu. Dal som si na začiatku tohoto olympíjskeho cyklu predsavzatie, že tentokrát olympiáda nie je cieľ, ale cesta. Ej bisťu, ale bola to teda horská dráha. X krát som mal pocit, že sa to na tomto surfe nikdy nemôžem naučiť a chcel som to vzdať. Ale dobre, že som to nespravil, lebo by som sa nebol dostal sem, nezažil to, čo som zažil, nenaučil sa o sebe zasa niečo, čo mi síce v ozajstnom živote bude na nič, ale viem to. Bol som pritom, keď svet sponznával Čínu a keď sa Čína otvorila svetu. Znakové pismená „džong guo„ znamenajúce Čína  sú zložením znakov džong - „umiernený“ a guo - „krajina, národ“. Buďme radi, že Čína umiernenou je. Krajina s takým ľudským potenciálom ako Čína, môže všetko ak sa rozhodne. Čínania sa rozhodli zorganizovať najveľkolepejšie hry histórie, a nielen že sa tak rozhodli, ale to aj spravili. Ukázali nám, že sme len „gadžovia v meste“. Ukončili našu „výmenu krve“, pomohli nám „vytriezvieť“ a včerajší záverečný ceremoniál mňa osobne vrátil opät na začiatok. Bol som len malý človiečik vo veľkom svete, ohromený tým všetkým čo sa dialo okolo. Pochodil som kus sveta, videl tri olympiády, z ktorých každá bola niečim zaujímavá a niečím nová. Tá Pekingská mi ukázala, ako može byť malý človek veľkým. Ukázala že veci možu byť krásne a zároveň môžu dávať zmysel. Ukázala mi, že definícia veľkosti národa je v jeho schopnosti rešpektovať aj tie malé. Ľudia tu v číne gratulujú tým, ktorých nazývame porazenými. Tešia sa z toho ak vyhrali a víťazstvo vnímajú ako fakt, že dokázali byť ešte lepší ako tí najlepší na svete, ktorí sa tu stretli. Tento prístup by som inde asi ťažko hľadal.
Áno mnohí možu namietať, že tu vládnu „duraky“, ale to nič nemení na tom akí sú obyčajní ľudia. Ja si myslím, že keď bol socializmus u nás, neboli sme horší ľudia ako sme teraz. Práve naopak, skôr lepší. Mali sme málo a preto sme sa dokázali zo všetkého tešiť. Nemrhali sme časom, aby sme zháňali veci, ktoré nepotrebujeme len preto, aby sme mali viac. Čína mi to pripomenula a mne je preto trocha smutno. Nie preto, že by mi nebodaj chýbal socialuzmus, to teda určite nie. Len mám pocit, že aj keď počet obyvateľov u nás sa zväčšuje, ľudí ubúda. Mnohí miestni dobrovoľníci sa s nami lúčili takmer so slzami v očiach tvrdiac, že niečo také ešte nezažili a už ani nezažijú. Ja osobne si myslím, že mali pravdu len z polovice. Čína urobila pre seba a svet olympiádou viac než si mnohí dokážu predstaviť. Naplnila olympijské ideály od A po Z. Toto je len prvý krok na jej ceste do sveta. Každý šiesty obyvateľ zeme je Číňan. Nás je doma šesť. Mama, otec, sestra, ja, malý Pu Wong a Šaňo. To známená že jeden z nás je Číňan. Ja si myslím, že to bude ŠAŇO!
Šaňo je naozaj od olympiády v každej domácnosti. Nemáme ho ale už len na visačkách a etiketách, začína to byť naozaj člen rodiny. Treba ho spoznať,  keď už s nami býva a ja viem vďaka olympiáde o ňom aj o sebe viac. 
PAŤO

Diskusia

Facebook diskusia